Humenská fotografia prišla 13. februára 2024 o významnú autorskú
osobnosť svojej histórie, ktorej tvorba sa dostala aj do celoslovenského
povedomia.
Humenné prišlo o jedného z posledných dlhoročných pedagógov a
riaditeľov Strednej priemyselnej školy chemickej, priatelia o všestranne
vzdelaného človeka, najbližší o otca, manžela, dedka, brata.
Filip Harčarik, RNDr.
1945 Fričkovce – 2024 Humenné
S Filipom Harčarikom sa spájajú začiatky aktívnej fotoamatérskej
činnosti v Humennom od roku 1975. Stredoškolský učiteľ matematiky a
fyziky, rodák z Fričkoviec v bardejovskom okrese, sa v roku 1969 natrvalo
usadil v Humennom. Po absolvovaní štvorročného diaľkového školenia
fotografie (1978–81) v Humennom, sa stal hlavným lektorom dvoch cyklov tohto
kreatívneho edukačného programu (Humenné 1981–1984, Snina 1985–1987)
v realizácii vtedajšieho Okresného osvetového strediska v Humennom.
Zámerom vzdelávacích aktivít bolo vytvoriť širšiu autorskú základňu a
kvalitatívne zázemie pre rozvoj neprofesionálnej fotografie v okrese. Medzi
absolventami Harčarikovho lektorovania boli okrem iných Tomáš Leňo, Jozef
Ondzik a Jozef Lauruský, ktorí svojím vkladom prispievajú aj do súčasnej
fotografickej scény na Slovensku.
V rokoch 1975–1990 patril Harčarik k najaktívnejším autorom,
účastníkom mnohých slovenských, československých i medzinárodných
súťaží a výstav.
V roku 1980 bol v ankete časopisu Výtvarníctvo – fotografia – film
zaradený medzi 10 najúspešnejších autorov na Slovensku, v roku
1981 získal Cenu ministra kultúry ČSSR v celoštátnej prehliadke, v roku
1983 Hlavnú cenu v celoslovenskej súťaži fotografických cyklov a
seriálov CASSOVIA FOTO. V roku 1986 získal 1. cenu v súťaži Zväzu
slovenských fotografov. Kolektívne vystavoval okrem slovenských miest: Martin
(1980–1985), Žilina (1980), Košice (1978 – 1989), Ružomberok
(1984–1985), Banská Bystrica (1982 – 1984, 1987), Humenné (1976 –
1990), Stropkov (1984), Bratislava (1986 – 1987), niekoľkokrát v Českej
republike: Praha (1977), Hodonín (1980), Veselí n/Moravou (1979), Brandýs
n/Orlici (1980), Svitavy (1980), Jihlava (1981), Řevnice (1984), Karviná
(1985, 1987), v Poľsku: Krosno (1984), Maďarsku: Salogotarján (1985), USA:
Puyallup – Washington (1983, 1984), v Austrálii: Sydney, Adelaide
(1991).
Autorsky sa predstavil v Humennom, Košiciach, Dolnom Kubíne. Publikoval
v časopisoch Slovenka, Nové Slovo, Čitateľ, Čtenář, Odborár, Nedeľná
Pravda, Učiteľské noviny, Výtvarníctvo – fotografia – film a i.
V roku 2007 Slovenská národná galéria v Bratislave vybrala kolekciu
Harčarikových fotografií do rozsiahleho výstavného projektu Aurela
Hrabušického a Petry Hanákovej STRATENÝ ČAS? Slovensko 1969–1989
v dokumentárnej fotografii. Stál pri založení fotoklubu Reflex (1981) a
v rokoch 2001 – 2016 bol jeho predsedom.
Výber fotografií v príspevku predstavuje autora v ťažiskových okruhoch
portrétu, krajiny, dokumentu a architektúry. Harčarik sa vyjadroval
v ucelených cykloch príbehov a tematických kompozícií. Motívy videl
v nápaditých uhloch pohľadu s citom pre kompozíciu, výtvarnú
štylizáciu, dramatickosť a svetelnú gradáciu.
V zobrazovaní krajín úpravou tonality umocňoval nevšedné obrazové
účinky reflektovanej reality.
Portréty dokumentárneho charakteru svojou autentičnosťou prinášajú
pravdivý obraz sveta, nepoznamenaný oficiálnou obraznosťou socialistického
realizmu. Sú sociálnymi sondami v domácom regionálnom kontexte,
zobrazujúce človeka v jeho prirodzenom, každodennom prostredí.
Konceptuálne poňatie týchto snímok je napriek svojej „minulosti“
vizuálnou hodnotou aktuálne aj dnes. Architektúra – detaily, zaujímavé
výseky, podhľady, nadhľady, prieniky – to boli obľúbené autorove
„konštrukčné“ hry so svetlom, kontrastmi línií, plôch a objemov,
v ktorých hľadal a nachádzal nespočetné množstvo riešení. Fenomén
fotografie, odkrývania často nezbadaného sveta vzťahov a situácií, je
veľmi príťažlivý, kreatívny, obohacujúci autora i percipienta.
V Harčarikovom prípade to bolo veľké dobrodružstvo, v ktorom uplatnil
tvorivý potenciál, remeselné majstrovstvo a skúsenosť. Po roku
1990 napriek autorskej odmlke bol stále tým istým nadšencom fotografie.
Odovzdával a zúročoval svoje poznatky a skúsenosti v prospech
fotografických záujemcov ako lektor a porotca v súťažiach,
príležitostných retrospektívnych výstav a edukačných programov
v regióne.
Česť jeho pamiatke!
Mária Mišková
............
Tlačový referát
Mestský úrad