Slovenky na majstrovstvách Európy U-16 vo volejbale dievčat (10.- 18.7.) splnili základný cieľ, ktorým bol postup zo základnej skupiny do víkendových bojov o umiestnenie. Na šampionáte v humenskom prostredí zvíťazili v úvodných zápasoch nad Rumunskom (3:0) a Chorvátskom (3:1), neskôr už v skupine nestačili na kvalitné tímy Talianska (1:3), Srbska (0:3), Bulharska (1:3) a cez víkend na Poľsko (0:3) i Maďarsko (0:3).
Tretie majstrovstvá Európy tejto kategórie vyvrcholili večerným finále v Nyíregyháze. V boji o titul sa stretli víťazky základných skupín Rusky a Talianky. Zo zisku zlatých medailí sa napokon tešili Rusky po víťazstve 3:1. Bronz si vybojovali Bulharky, ktoré v zápase o 3. miesto prehrávali s Turkyňami 0:2, ale otočili na 3:2.
Slovenská volejbalová šestnástka strávila v Humennom
27 dní. Od 22. júna do 18. júla. Od začiatku posledného
prípravného kempu po vyvrcholenie šampionátu. V konečnom účtovaní
bilancovala 8. miesto…
„S odstupom času asi budeme spomínať na ôsme miesto ako na krásny
úspech. Po dvoch úvodných euforických víťazstvách možno niekto
očakával viac, ale ja som vedel, že to bude len a len náročnejšie.
Dievčatá sa držali vo víťaznej nálade, určite chceli, ale myšlienky a
túžby boli väčšie ako realita a kvalita. Ak by všetky predviedli len
stopercentné výkony, mohli sme Taliankam alebo Bulharkám ešte nejaký set
vziať. V malom semifinále hrali Poľky koncentrovane, veľmi ťažko sme sa
útočne presadzovali, dochádzala nám energia, čo sa ukázalo aj proti
Maďarkám,“ konštatoval Michal Matušov, tréner reprezentácie
SR U-16.
Európsky šampionát je športovým vrcholom. Nielen pre hráčky. Ako
hodnotíte majstrovstvá Európy z pozície trénera?
„Keď som prišiel k reprezentácii, nebola žiadna myšlienka ani úvaha
európsky šampionát v spolupráci s maďarskou federáciou organizovať.
Nejako to jednoducho vzišlo. Bolo by extrémne náročné na majstrovstvá
Európy postúpiť, sami veľmi dobre vieme, ako „fungoval“ na Slovensku za
posledný rok a pol športový život. Mládežnícke súťaže sa nehrali,
oproti iným krajinám sme boli v hernej aktivite pozadu. Na druhej strane som
nesmierne rád, že sa šampionát na Slovensku organizoval. Táto skutočnosť
nám dala priestor na prípravu od konca mája, odohrali sme šestnásť
prípravných či modelovaných zápasov, nasledovalo historických sedem
oficiálnych konfrontácií tejto kategórie na šampionáte. Odohrať
dvadsaťtri zápasov, spolu viac než stodvadsať setov je enormné množstvo
skúseností a verím, že pevný mostík do ďalšej reprezentačnej kariéry
všetkých dievčat.“
Návštevnosť bola limitovaná pandemickými opatreniami, napriek tomu si
atmosféra v hľadisku vyslúžila vždy obdiv a uznanie.
„Okrem rodičov si našli na šampionát cestu aj mnohí fanúšikovia a
priaznivci volejbalu. Zaregistroval som niekoľko trénerov, aj extraligové
volejbalistky, vytvárali skvelú kulisu. Aj pre mňa to bolo po roku a pol bez
divákov opätovné nabudenie. Aj keď sa dievčatám nedarilo, stále ich hala
podporovala, hnala dopredu. Bola to odmena za ich výkon, snahu, na druhej
strane šport sa robí pre diváka a dva víťazné zápasy či pár ďalších
vyhraných setov dožičilo zážitok z volejbalu. Na šampionát v Humennom
budú v dobrom spomínať nielen hráčky, ale aj diváci.“
Po dlhých rokoch ste sa do Humenného vrátili. Hráčske časy nahradila
pozícia trénera reprezentácie.
„V Humennom som bol prvýkrát ako mladík, ktorý dostal príležitosť
byť v kádri Nového Mesta nad Váhom. Zažil som vtedajšiu slávnu éru
novomestského volejbalu. Pamätám si ešte telocvičňu gymnázia,
v športovej hale som hral majstrovstvá Slovenska juniorov. Škoda, že sa
Humenné z volejbalovej mapy vytratilo. Bolo by krásne, ak by sa minimálne
muži vrátili, prípadne, ak by sa rozšírila aj ženská extraliga,“
dodal Michal Matušov.
Foto: Lukáš Jaseňák
Marián Škuba
Tlačový referát
Mestský úrad