Umenie vo verejnom priestore. Veta jednoduchá, ale v súčasnej dobe nie často v slovenských mestách podložená realitou.
Alt30collective ponúkol v piatok 16. decembra prednášku Mátyása Zagibu v rámci edukačného formátu What the hell***is? o projekte Len hlina, ktorý mapuje monumentálne keramické diela z obdobia druhej polovice 20. storočia.
Kultúrny podvečer v priestoroch o.z. NERV platforma predstavil keramické realizácie vo verejnom priestore z obdobia 60. až 80. rokov na východnom Slovensku.
Mátyás Zagiba zrealizoval historicky prvú prednášku projektu „What the hell*** is?“ na humenskej pôde NERV platformy. Dramaturgicky podujatie viedol Tomáš Makara, člen združenia Alt30collective.
Po krátkom historickom vstupe o modernej keramike z obdobia prvej polovice 20. storočia priblížil Mátyás Zagiba zmeny v rozmýšľaní o keramike, nové technológie, vnímanie nádoby ako objekt, čo pomáhalo umelcom vytvoriť nenapodobiteľné originály. Ku keramike sa prestalo pristupovať z výtvarného pohľadu, vnímaná začala byť sochársky.
Monumentálna tvorba znamená tvorbu do architektúry, do verejných priestorov. Vo väčšine prípadov boli na betónový základ autori aplikovali keramické dlaždice a plastické riešenia, čím vytvárali celistvý objekt. Vznikali reliéfne a mozaikové steny.
Východné Slovensko sa tiež môže pochváliť dielami monumentálne keramickej tvorby. Najpočetnejší zápis majú Košice, objavuje sa Spišská Nová Ves, Rožňava, Trebišov, Prešov, Plešivec, Michalovce, Strážske, svoj prínos má aj mesto Humenné.
Významnými autormi pre východoslovenský komplex v prípade mesta Humenné sú Jarmila Dicová-Ondrejiková a Mikuláš Dic. Dvojica maliarky a grafika, ktorí vytvárali monumentálne diela z keramických kachlíc, na ktoré aplikovali glazúrnu maľbu. Betónové prvky s keramickými kachlicami dopĺňali detské ihriská na sídliskách v Humennom zásluhou Ivana Šafranka.
Prečo na sídliskách takéto diela vznikali? Jednalo sa o celistvé riešenie, urbanistické, architektonické a následne výtvarné doplnenie priestoru. Aj keď diela kontrolovala štátna štruktúra, hodnotili ich ideologické i výtvarné komisie, vo svojej podstate boli výsledkom vydarenej koncepčnej činnosti nedávnej doby. Každá štátna výstavba mala zo svojho rozpočtu určené percento na umiestnené umelecké diela.
Veľa diel sa už odstránilo, aj z politických dôvodov. Momentálne najväčšou hrozbou pre keramické monumenty sú rekonštrukcie budov. Majitelia, často aj architekti zasahujú veľmi necitlivo, odstraňujú ich. Negatívny je tiež sociologický jav, keďže k dielam z tohto obdobia si spoločnosť nevytvorila vzťah, i keď koncept riešenia priestoru mal práve úlohu, aby estetické cítenie zveľaďoval. Pozitívom je, že mnohé diela sa podarilo zachrániť – príkladom sú Košice, Prešov, plaváreň v Trebišove či Centrum voľného času v Humennom.
„Situácia súčasnej keramiky sa na Slovensku zlepšuje, dostáva čoraz väčšie miesto, napríklad v Bratislave je zastúpená už aktívne. Monumentálna keramická tvorba v súčasnosti bojuje o svoje miesto, akoby chýbal dopyt po takýchto dielach, autori sa nemajú kde uplatniť. Bolo by veľmi prospešné, ak by v mestách existovali výtvarné komisie. Na Slovensku vzniká veľa gýču, nekvalitného umenia, preto podpora estetiky verejného priestranstva má význam,“ poznamenal Matyás Zagiba, autor projektu Len Hlina.
V súčasnosti nie je ničím nezvyčajným, že v mestách sa ani nevie, aké umelecké diela sa v priestore nachádzajú.
Mátyás Zagiba od roku 2020 študuje odbor Object design so špecializáciou na dizajn keramiky na Univerzite umenia a dizajnu Moholy-Nagya (MOME) v Budapešti. Je absolventom Školy umeleckého priemyslu v Košiciach (2017 – 2020). Popri autorskej tvorbe a štúdiu sa venuje výskumu keramickej tvorby v architektúre. V roku 2021 založil instagramový profil @lenhlina, kde zverejňuje svoju bádateľskú činnosť. Od roku 2022 je na študijnom pobyte v Dánsku na Royal Danish Academy, Nexø, odbor Crafts in Glass and Ceramics.
Marián Škuba
Tlačový referát
Mestský úrad