Benjanmin Gesundheit navštívil naše mesto pred rokom a prisľúbil, že príde aj so svojou mamičkou, ktorá tu kedysi žila. Sľub sa stal realitou a Ružena Gesundheit sa po 73 rokoch vrátila do Humenného. Sprevádzala ju časť jej mnohopočetnej rodiny – deti, vnuci, pravnuci, synovci, netere…
„Môj otec bol Slovák. Z Krakova sme sa presťahovali do Humenného 15. októbra 1939. Prvý rok som do školy nechodila, pretože som nevedela rozprávať po slovensky, neskôr som nastúpila do židovskej školy. Otec mal výnimku, pracoval vo vápenke v Brekove, ktorú podedil po otcovi. Potom však prišla arizácia a prvé transporty do Poľska. V roku 1942 odišla moja 16-ročná sestra, ktorá sa už nikdy nevrátila. Humenné sme opustili v máji 1944, úkryt nám poskytla jedna rodina v Liptovskom Mikuláši. Späť sme sa vrátili po vojne. V roku 1946 som odišla študovať do Prahy. O dva roky neskôr moje kroky viedli do Izraela. Teraz prichádzam a som prekvapená, aké je to pekné mesto, má krásne okolie. Humenné je v mojich spomienkach úplne iné, zmenilo sa za tie roky. Teším sa z návštevy kaštieľa, pešej zóny – voľakedy sme to volali korzo, ale aj mestského úradu. Nečakala som takéto privítanie,“ rozpovedala príbeh Ružena Gesundheit.
Výlet rodiny Gesundheit sa začal v poľskom Krakove, pokračovali do Liptovského Mikuláša a poslednou zastávkou bolo naše mesto. Na pôde Mestského úradu ich v stredu (21. októbra) privítal zástupca primátora Ondrej Babjarčík.
*„Nezabúdame ani na minulosť, ktorá v sebe skrýva mnoho krásnych, ale aj strastiplných chvíľ, ktoré museli občania prežiť. Súčasťou histórie bola početná židovská komunita, ktorá zohrávala významnú úlohu v hospodárskom i spoločenskom živote. Mnohí z nich, ktorí sa odsťahovali ďaleko, na svoje mesto nezabúdali a šírili jeho dobré meno za hranicami našej vlasti,“ povedal viceprimátor.
Na záver prítomní zaspievali pieseň a zastavili sa aj pri pamätnej tabuli na budove mestského úradu, kde kedysi stála židovská synagóga.
Veronika Lattová
Tlačový referát
Mestský úrad