V budove Mestského úradu ho častejšie vídať na 4. poschodí, pretože tam má svoje kancelárske priestory humenská organizácia Únie slabozrakých a nevidiacich Slovenska, v ktorej sa angažuje, pomáha. Tentoraz však mal František Feigl cieľ svojej cesty o dve poschodia nižšie. Pri príležitosti 75. narodenín ho prijal primátor mesta Miloš Meričko.
František Feigl zažil vo svojom živote chvíle krásne, slastné, ale
pritrafil sa i smútok, veľký žiaľ. Takto, aj z rôznych uhlov pohľadu,
dianie okolo seba zachytáva objektívom fotoaparátu.
„Môj dedo sa radil k prvým humenským fotografom, takže
s fotoaparátom som vyrastal. Okolo roku 1970 ma presvedčili aj na kameru,
stal som sa členom Filmového amatérskeho štúdia v Chemlone, kde som zažil
„vizuálne“ najviac. Za najväčší úspech považujem trojminútový
hraný film „Gavalier“, ktorý zachytáva životný mikropríbeh na
autobusovej zastávke. Mojím fotografickým lákadlom je príroda, s mladším
bratom a synovcom sa túlame po Slovensku i rôznych častiach sveta a
zážitky zvečňujeme do obrázkov. Fotím, kade chodím, ale Humenné je
365 dní mojím ateliérom,“ povedal oslávenec. Po zápise do Pamätnej
knihy mesta sa pochválil diplomami nielen z fotografickej činnosti. Jeho
mladšie obdobie sa spája aj s prírodným športom – turizmom,
horolezectvom, orientačným behom…
„Môžem povedať, že pochádzam zo športovej rodiny. Vyrastali sme na starom ihrisku Pri mlyne, kde bol dedo, Ján Orlík, správcom a býval pod tribúnou v maličkom byte. Teraz by som to bral. Ako šuster opravoval a upravoval kopačky a futbalové lopty. Rezal, prešíval, zašíval… Toto sa už v dnešnej dobe nedeje,“ vrátil sa k mladosti František Feigl spomienkami. Ako chlapec bol s bratom Mariánom súčasťou humenského futbalu – klubovo s názvami HAC a Tatran, ale neostalo iba pri tradičnom športe.
„Mal som šťastie na profesora Bileca. Nielen ako na svojho triedneho učiteľa v šiestej triede, lebo vďaka nemu som sa angažoval v študentskom časopise Mladé obzory, ale zanietil ma aj pre orientačné preteky – zimné i letné. A to na veľmi dlhé obdobie.“
Osud to napokon chcel ešte ináč. Ako študent SPŠ Stavebná v Prešove
spoznal nových športuchtivých spolužiakov, napr. Jokiho Stančáka,
hádzanársky brankár, Tóna Líšku, turistika, lyžovanie. A tak zakotvil
v turistickom oddiele TJ Lokomotíva Prešov a lyžovaniu sa venoval v Slávii
VŠ Prešov. Dokonca si užil aj majstrovstvá Slovenska v klasickom lyžovaní
na Štrbskom Plese.
„Unikátnym zážitkom bola prezentácia motoskjeringu. My, lyžiari a
ťahači motorkári. Zábery patrili k prvým farebným v rámci televízneho
prenosu.“
V pracovnom živote pôsobil v Chemkostave Humenné, tiež ako majster odbornej výchovy pre stredoškolákov. Pod „svoje“ stavby radí bytovú jednotku Mierová (tzv. „Stračia nôžka“), bytové jednotky na Ulici osloboditeľov.
Aj v dospelosti sa stále staval na štarty pretekov v orientačnom behu,
v roku 1985 inklinoval cez TJ Lokomotíva k horolezectvu a dokázal
v skalách Humenských vrchov pri Podskalke zorganizovať Majstrovstvá
Slovenska dorastencov.
Ťažká tragická udalosť pred viac ako dvadsiatimi rokmi mu navždy vzala
manželku a syna. Odvtedy upriamuje svoj čas na fotky…
Želáme všetko najlepšie, najmä zdravie a ešte veľa foto nálad!
Marián Škuba
Tlačový referát
Mestský úrad