Primátor mesta

PhDr. Ing. Miloš Meričko



Kalendár
  «   December   »  
  «   2018   »  
Po Ut St Št Pi So Ne
26 27 28 29 30 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30
31 1 2 3 4 5 6

meniny má Lucia


Počasie
Streda 12.12.2018
aktuálne o 20:01
Prevažne polooblačno
teplota -1°C
predpoveď na zajtra
Prevažne polooblačno
cez deň 1°C / v noci -3°C

Staré stránky

Staré stránky mesta Humenné sú dostupné na adrese old.humenne.sk


« späť
Aktuality a oznamy » Prestavané od piky

Prestavané od piky

Na námestí v HUMENNOM by ste márne hľadali kostol, neodmysliteľnú dominantu historických centier slovenských miest. Zato sa stredom celého námestia tiahne park, ktorý môžu obyvateľom metropoly Horného Zemplína závidieť v nejednom „zabetónovanom“ mes­te.


Humenské námestie je tak trochu atypické aj z iného dôvodu. V červených rokoch minulého storočia zmizli z centra mesta takmer všetky prízemné, nanajvýš jednoposchodové domy, nahradili ich klasické bytovky, obchodné i bankové domy. Niekdajšiu podobu námestia, ktoré pretínal Kudlovský potok, ako-tak pripomína osem budov. Akým zázrakom sa vyhli zbúraniu, nevedno. Ako sa v takých prípadoch vraví, na námestí neostal kameň na kameni. Alebo mesto prestavané od piky.


Pivári im závideli
Historicky najvýznamnejšou dominantou námestia, a vlastne aj celého mesta, je renesančný kaštieľ citlivo obklopený anglickým i francúzskym parkom, ktorý patrí k Humennému už vyše šesť storočí. Jeho história je spätá s mnohými významnými šľachtickými rodmi: s Drugethovcami z Neapola, Zichyovcami, Csákyovcami, Vandernáthyovcami i Andrássyovcami. Samozrejme, že mesto má aj kostoly, akurát že ten rímskokatolícky nepostavili františkáni aj s kláštorom rovno na očiach, ako to v našich končinách i vo svete bývalo zvykom, ale zo 200, 300 metrov stranou od námestia. Jeho poloha však nič nemení na tom, že gotický kostol zasvätený úcte k všetkým svätým je v meste najstaršou architektonickou pamiatkou. V sklenenej vitríne uchováva relikvie svätého mučeníka Bonifáca. Kostol sa oplatí navštíviť turistom aj kvôli skvostným vitrážovým oknám od humenského rodáka – akademického maliara Mikuláša Klimčáka. Za minulého režimu mesto preslávili v republike tri veci. Bol to predovšetkým gigant chemického priemyslu Chemlon, pôvodne Kapron, pričlenený spočiatku k neďalekému Chemku v Strážskom. Hlavným produktom vyše 6 000 pracovníkov boli polyamidové vlákna pomenované po fabrike chemlon, ľudia im vraveli káblik. Módnym hitom slovenských gazdiniek boli huňaté guby vyrábané z chemlonu. V tých časoch mali všetky embéčky, žigulíky, moskviče prezývané Leninove sánky a poľské fiatky s humenskou poznávacou značkou sedadlá prikryté doma vyrobenými gubami. Najhonosnejšie a najluxusnejšie boli snehovobielej farby. Po druhé: fajnšmekri široko-ďaleko vedeli, že akýmsi zázrakom mávajú v Humennom pivá najlepších značiek. Kým v iných častiach Slovenska patrili plzenský fľašový Prazdroj či budějovický Budvar výlučne do kategórie podpultového tovaru, v humenských predajniach spotrebného družstva Jednota to býval celkom bežný artikel. Pre milovníkov zlatistého moku to bol socialistický zázrak z nedostupnej ríše snov. Túto vymoženosť závideli Humenčanom pivári na celom východnom Slovensku. A možno aj ďalej. A to tretie vlastne platí dodnes. Medzi chlapcami a dospelými chlapmi sa tradovalo a dodnes traduje, že Humenčanky, tie so slovenskou či rusínskou krvou, sú najkrajšie dievčence na Slovensku. Stačí krátka prechádzka po humenskom námestí a rýchlo zistíte, že je to pravda.


Mesto úspešných žien
Cestou do Humenného som si v duchu premietal galériu mien najznámejších rodákov z tohto mesta. Na neveľké, vyše 30-tisícové mesto je ich neúrekom. Tu sa narodil operný, operetný a muzikálový spevák Štefan Babjak, otec opernej speváčky Terézie Kružliakovej a operných spevákov Martina a Jána Babjakovcov. Humenné má v rodnom liste zapísané klavírny virtuóz a skladateľ Peter Breiner, tu má korene hudobník, spevák a skladateľ Marián Čekovský. V meste sa narodil aj spevák Marcel Palonder, rok po vojne sem prišiel na svet v rodine riaditeľa tunajšej strednej školy umelecký a komerčný fotograf žijúci v Toronte Yuri Dojč, vyrastal tu maliar Mikuláš Klimčák i dlhoročný ordinár košickej diecézy Štefan Onderko. Humenčania sú pyšní i na scenáristu Ladislava Grosmana, podľa jeho poviedky bol nakrútený Oscarom ocenený film Obchod na korze.


Lenže počas dvoch dní strávených v meste rozprestierajúcom sa na brehoch Laborca som zistil, že históriu Humenného píšu aj úspešné ženy. A nie je ich málo. Určite nie menej ako úspešných mužov. K svojmu rodisku sa vždy hrdo hlási klaviristka a skladateľka Ľubica Čekovská, výkonná riaditeľka prvého pracovného portálu na Slovensku Ivana Molnárová, v Humennom sa narodila divadelná a televízna režisérka Adriana Totiková, módna návrhárka a stylistka Jana Jurčenko i bronzová medailistka z majstrov stiev Európy v kic kboxe Dominika Karchová. Ženy, ktoré to dokázali.


Žena na radnici
Galéria Humenčaniek by nebola kompletná bez političky Jany Vaľovej (53), ktorá stojí na čele mesta 2 volebné obdobia, 4 roky pred prevzatím primátorských insígnií prvýkrát získala mandát poslankyne zákonodarného zboru. Malou mediálnou hviezdou sa stala už ako tretiačka na základnej škole. „Pani učiteľka Breinerová nám zorganizovala výlet do Bratislavy, kde sme sa stretli s básnikom a vtedajším ministrom kultúry Miroslavom Válkom. Mama, rodáčka z neďalekej rusínskej obce Krivá Oľka, mi tri dni vyšívala šaty, aby som sa oblečením mohla priblížiť svojim spolužiačkam z bohatších rodín. V 3. ročníku ma preradili do výberovej triedy, kde okrem pár detí z robotníckych rodín chodili predovšetkým deti okresných funkcionárov spätých s vtedajším režimom.


Keď sme prišli do pracovne ministra kultúry, mňa, dievčatko v doma ušitých modrých šatách, si posadil na kolená. Bol tam aj fotoreportér, táto fotografi a vtedy obletela celú republiku, nebolo novín, kde by sa nebola objavila. Isteže, tento zážitok zo školských čias neodštartoval začiatok mojej politickej kariéry, no v mojej duši zanechal silný dojem,“ vrátila sa na pár minút do detských rokov hlava humenskej radnice. Raz ju ktorýsi novinár pomenoval prívlastkom Železná lady, odvtedy ho počuť dosť často. Predovšetkým od jej kritikov. Spýtali sme sa, či ju takéto pomenovanie občas nezamrzí.


„Viete, že ma tá Železná lady ani nemrzí, ani neuráža? Mrzelo by ma, aj by som sa hanbila, keby sa o mne hovorilo ako o handre, s ktorou si robí podnikateľská lobby a nenásytní developeri čo chcú, môžu s ňou povymetať všetky špinavé kúty. Politika je stále na Slovensku považovaná za piesoček pre mužov, mnohí ľudia ešte stále hľadia na ženy v politike a vo funkciách akosi cez prsty. Po tých rokoch v parlamente a na radnici môžem povedať, že ak ženy chcú bez straty kvetinky prejsť akýmsi pomyselným testom úspešnosti, musia podávať o 20, 30 percent lepšie výkony, aké sa žiadajú od ich mužských kolegov. Keď som vstúpila do politiky, jeden z ostrieľaných zahlásil: ,Myslel som, že nám sem poslali naivnú blondínku a oni medzi nás, starých kaprov, hodili takú šťuku!‘ Držím sa na radnici aj v národnej rade toho, že ženy musia bojovať proti podceňovaniu a občas treba svojich kolegov pozitívne prekvapiť.“


Janu Vaľovú, ktorá do tretice zabojuje o primátorský post, mrzí, že žijeme akési čudné roky, v ktorých sa slušní ľudia boja ísť kandidovať na poslancov, na primátorov, na starostov, lebo v tej chvíli začnú na nich aj ich rodiny kydať vedrá špiny. „Z politických oponentov a kritikov sa stávajú inkvizítori, používajú ,podpásové‘ metódy, aké tu nikdy na politickej scéne neboli. Ani pred voľbami, ani po voľbách. Na mojej primátorskej práci ma trápi to, že namiesto toho, aby som sa viac venovala problémom mesta a Humenčanov, musím sčasti bojovať proti výmyslom na sociálnych sieťach. Na konci takého premárneného dňa sa sama seba pýtam, či to všetko vôbec má zmysel. No ráno cestou na radnicu sa obzerám po meste a v duchu si vravím, tak toto alebo ono sa nám naozaj vydarilo. Keď vyriešime ešte ten či onen problém, bude sa nám v meste žiť ešte lepšie a hneď na to s chuťou dupnem.“


Vraví, že pri riadení mesta, ktoré jej zverili do opatery voliči, sa opiera nielen o poslanecký zbor, ale aj o podnety Humenčanov, ktorí to s mestom myslia úprimne. Dobrú správu má teraz pre žiakov základných škôl Laborecká, Pugačevova a Jána Švermu, ktorí dostanú nové, modernejšie učebne, na Domašanskej ulici iste potešia motoristov nové parkovacie miesta, fanúšikovia sa od leta tešia z vydarenej rekonštrukcie futbalového štadióna, nový šat dostalo aj letné kúpalisko. Dôvod na radosť majú aj obyvatelia Gaštanovej ulice, kde za 600 000 eur zrekonštruujú kanalizáciu, po dokončení prác ich ulica dostane nový asfaltový povrch. Mesto plánuje aj výmenu asfaltu za dlažbu na známom Valaškovskom moste cez Laborec. Most z roku 1900, ktorý bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, dnes slúži chodcom a cyklistom. Oceľový most postavili horúcou technológiou nitovania, podobnú použili pri stavbe Eiffelovej veže v Paríži i zaoceánskeho parníka Titanic.


Žije hudbou a folklórom
Učiteľka Mária Ďugošová (59) vraví, že sa narodila pod šťastnou hviezdou, lebo celým jej životom ju sprevádzajú anjeli. V rodine i v školských triedach. „Narodila som sa v rezervácii a vyrastala v raji,“ hovorí sympatická pedagogička spevu zo Základnej školy Laborecká v Humennom. Na vysvetlenie svojich záhadne znejúcich slov dodáva: „Nie je v tom však žiadna záhada, moje rodné mesto Levoča je mestskou pamiatkovou rezerváciou a na Čingove sme mali a dodnes máme chatu, nieto doliny ani rokliny v Slovenskom raji, ktorú by som nemala niekoľkokrát prechodenú. Do Humenného sme sa s manželom presťahovali pred štyridsiatimi rokmi, ľahšie tu bolo získať nový byt ako v Levoči. Isteže, z rodného Spiša nebolo ľahké odísť, no v Humennom sme sa rýchlo udomácnili a neľutujeme, že sme sa rozhodli práve pre toto mesto.“


Máriu Ďugošovú poznajú Humenčania ako ženu bytostne spätú s folklórom a vyhľadávaním spevácky nadaných detí. Ako potvrdzujú jej slová, má sa aj čím pochváliť: „Do finálového kola celoslovenskej súťaže Slávik Slovenska postúpili moji žiaci už päťkrát, myslím, že takou bilanciou sa asi nemôže pochváliť žiadna škola na Slovensku. Prvýkrát sa to podarilo v roku 2001 tretiačke Ľubici Moriakovej, ktorá súťaž suverénne vyhrala. Možno aj tento úspech nasmeroval Ľubicu k štúdiu operného spevu, ktorý absolvovala na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Myslela som si, že podobný úspech sa môže stať len raz za život, bola to však mylná úvaha. Prešlo desaťročie a v tretej triede sa mi objavil ďalší veľký spevácky talent – Vanda Marinčáková. Aj ona, dnes už žiačka siedmeho ročníka, sa teší z titulu Slávik Slovenska. No posúďte sami, nemám byť na výsosť spokojná a tešiť sa zo života v Humennom?“ položila nám na záver otázku. Nad odpoveďou niet čo špekulovať.


Milovníčka historických príbehov
Prozaička, poetka, autorka literatúry pre deti a mládež i religióznej literatúry, zanietená zberateľka povestí, redaktorka, bývalá učiteľka materskej i základnej školy. Nie, nehovoríme o štyroch, piatich ženách, reč bude len o jednej. O ďalšej dáme z galérie úspešných Humenčaniek – Viere Čurmovej (62). Rodáčka zo Sniny žije a tvorí v Humennom už pol storočia.


„Moje prvé umelecké texty sú zachytené v mojich dievčenských denníkoch, zaznamenávala som si do nich všednosť i výnimočnosť dní, zamykala pred svetom svoje prvé dievčenské tajomstvá. Moje schopnosti obliekať realitu do fantáziou utkaného kabáta rýchlo odhalili učitelia na humenskom gymnáziu, moje prvé literárne pokusy napísané študentskou rukou vyšli pod pseudonymom Marion,“ zaspomínala si na literárne začiatky. Na svojom konte má už dve desiatky kníh, do sveta literatúry vstúpila básnickým debutom Božie dary, vraví, že vo veršoch môže človek nájsť liek na rôzne boľačky a trápenia. Podľa nej je najlepšou poéziou sám život, každý si ju tvorí podľa svojho vnútra.


„Som už na dôchodku, no neleňoším, nepoznám dni poznačené nudou a ničnerobením. Rada križujem slovenské končiny, kopce, doliny, hory, roviny, vášnivo rada navštevujem kaštiele, hrady, zámky. Tam, v ich útrobách, nachádzam inšpiráciu pre ďalšie knihy. Som tým už doslova posadnutá, za každými dverami sa snažím nájsť zaujímavý historický príbeh, aby som ho mohla v ďalšej knihe povestí ponúknuť milovníkom histórie. Teraz mám rozpracovaný príbeh budmerickej Kaplnky Panny Márie Lurdskej v Lindavskom lese. Podarilo sa mi vypátrať, že ju nedal postaviť pán budmerického kaštieľa Ján Pálfy, ako sa traduje, ale rímskokatolícky kňaz Jánoš Várady. Dokonca dal do kaplnky priviezť sochu lurdskej Panny Márie až z Talianska,“ zasvätila nás do svojej terajšej tvorby členka Spolku slovenských spisovateľov.


Autor a foto: Peter Ličák

« späť

« predchádzajúci nasledujúci »
aktualizácia: 04.10.2018 | počet zobrazení: 1805

Počet návštev od 18.09.2011: 2454211
Počet návštev dnes: 145