„Volám sa Jarmila Zacher Pajpachová. Som
rodáčka z Moravy, ale bývam už dlhodobo v Poprade. Mám 70 rokov,“
takto stručne sa predstavila v piatok (31.3.) podvečer hlavná hostka besedy
vo Vihorlatskej knižnici, ktorá sa konala v rámci projektu
Keď sa začítame 5.
Vydala už štyri knihy, piatu má rozpísanú. Hovorí, že ju dokončí, keď
sa vráti z pracovnej cesty v Taliansku. Je totiž stále aktívnou
kamionistkou. Najstaršou ženou na Slovensku, ktorá získala vodičské
oprávnenie viesť nákladné autá a kamióny (v 55 rokoch) a stále sa tejto
profesii venuje.
Medzi spisovateľky sa zaradila knihami Môj život kamionistky a Spoveď
kamionistky.
„Sú to autobiografie podľa môjho životného príbehu. Pred siedmimi
rokmi moja 42-ročná dcérka podľahla onkologickému ochoreniu a z tejto
bolesti som sa potrebovala vypísať. Dostávala som priestor v časopisoch,
pričom odtiaľ prichádzali podnety, že môj nevšedný život by sa mal
zhmotniť aj knižne. V detstve som písala básne i prózu, v dospelosti som
sa pustila do knihy. Ohlasy na prvú knihu boli pozitívne, dobré, mnohí
chceli odtajniť aj ďalšie životné príbehy, cesty po Európe a na rade je
teraz už tretia „cestovateľská“ kniha . Životné peripetie – alkohol,
drogy, psychické problémy sú témou dvojdielneho románu. Skutočné udalosti
mojej kamarátky, ktorá už nie je medzi nami,“ konštatovala Jarmila
Zacher Pajpachová.
Narodila sa v rodine alkoholika, ktorého rodina nezaujímala. Prvý manžel
jej zomrel, keď mala dvadsať rokov. S dvojročným synom a šesťtýždňovou
dcérou sa jedenásť rokov pretĺkala sama. Pracovala ako zdravotná sestra pri
popradských hokejistoch na zimnom štadióne v Poprade, po večeroch sa menila
aj na upratovačku. Nemala ľahký život. O zamestnanie prišla ako 54-ročná
a na rad prišli kamióny… Zodpovednosť. Štyridsať ton, sedemnásť metrov
na dĺžku.
„Strach nemám, lebo za volantom nemá mať miesto, ale rešpekt áno. Ten
budem mať stále,“ povedala.
Ostatných dvadsať rokov je šťastnou ženou nabitá energiou. Žije
s Jaroslavom, kamionistom, ktorý je od nej o trinásť rokov mladší.
„V živote mám akoby päťročné etapy. V päťdesiatke som sa
zoznámila s manželom, v 55-ke som robila vodičák na kamión, v 60-ke sme
sa zosobášili, v 65-ke som vydala prvú knihu a v 70-ke mi ponúkli
natáčanie celovečerného dokumentu pre RTVS. Nikdy nie je neskoro plniť si
sny,“ pousmiala sa od februára čerstvá sedemdesiatnička.
Ženy v jej veku pozerali telenovely, ona chodila do posilňovne a počúvala Eminema. Pokojne jej možno dať prívlastok „akčná žena“, lebo okrem už spomínaných činností tiež maľuje (najmä slnečnice a prírodu), pečie zákusky (raz sponzorsky zásobila podujatie 700 zákuskami), venuje sa ručným prácam.
Jana Zacher Pajpachová má ešte jeden sen. Žiť v Taliansku, v malom domčeku pri mori. Ráno jej manžel donesie kávu, ona si otvorí okno, zapozerá sa do diaľav mora a – Bude písať knihu…
Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Marián Škuba
Tlačový referát
Mestský úrad
